Rudnícke kúpele
Dôležitou informáciou o Rudníckych kúpeľoch o ich liečivých vlastnostiach je rozprava štábneho lekára Henrika Mayera, ktorá vyšla v Košiciach v roku 1762 v latinčine, teda v jazyku, v ktorom v tomto období vychádzali takmer všetky práce vedeckého charakteru, teda aj spomínaná práca – rozprava od Henrika Mayera. Vyšla pod názvom Termografický výskum Rudníckych zlatých minerálnych kúpeľov, ktoré sa v tomto čase ľudovo nazývali Gold – Baad. Tieto kúpele ležali na pozemku jasovského prepošta Ondreja Saubera. Podnadpisom tejto práce je – O pôvode, polohe a charaktere, vlastnostiach minerálnych prísad a vnútorných i vonkajších účinkoch týchto kúpeľov. Tieto minerálne vody preskúmal Henrik Mayer z Neyenbeybeyrnu, doktor slobodných umení filozofie a liečivej medicíny a cisársko – kráľovský hradný a štábny lekár, tieto výskumy potvrdili aj iní vedci, čiže ich možno pokladať za hodnoverné. Mayer svoju rozpravu rozdelil na šestnásť paragrafov, v ktorých podrobne skúma a popisuje pôvod, fyzikálne a chemické vlastnosti, zloženie minerálov, ale i liečivé účinky Rudníckych kúpeľov. V prvom paragrafe udáva dôvod, prečo sa rozhodol študovať účinky a pôvod kúpeľnej vody. Týmto dôvodom bola jeho návšteva hlavného abovského župana Antona Csákyho, ktorý sa rekreoval v Rudníckych kúpeľoch, ale hlavne jeho pocity, ktoré sám prežil počas niekoľkých rokov návštev týchto kúpeľov. V druhom paragrafe popisuje konkrétne chemické a fyzikálne i mechanické pokusy, ako sú skúmanie váhy, minerálnych zlúčenín, destilovanie, vysúšanie, kalcinovanie, ale i pridávanie napr. kyseliny sírovej, roztok uhličitanu draselného. Na základe týchto postupov usúdil, že ide o minerálnu vodu, s najväčším obsahom antimónu i červeného sírnika ortutnatého a síranu železnatého.
V treťom paragrafe popisuje zemepisnú polohu prameňa, ktorý je na hore Zlatá Idka a z ktorej tečie zlatým minerálnym kanálom. Táto minerálna voda sa slovensky nazýva Zlatá voda, maďarsky Aranyviz a nemecky Goldwaser, stekajúca do studničky hlbokej dva až tri lakte. Vo štvrtom paragrafe sa ešte raz vracia k etymológií názvu tejto vody. V piatom, šiestom a siedmom paragrafe pozornosť venuje takmer výlučne minerálnym prísadám týchto kúpeľov. Popisuje účinky antimónu, ako tvrdého, hoci mäkkého a ťažkého kovu, pretože je veľmi čistý, je veľmi dobrý prostriedok lekárstva, ktorého hlavným účinkom je to, že čistí krv, a preto lieči postihnutých leprou, vredmi, skorbutom, syfilisom, epilepsiou, atď. Rumelka, teda červený sírnik ortutnatý, ktorý lieči nervové choroby, žalúdočné kŕče a kolíkové bolesti, takisto uvádza, že je veľmi dobrým liekom pri trasení rúk zlatníkov, ktoré vyvolávajú najmä kovové výpary, dodáva, že lieči chorých pomocou potenia a zamedzuje blúdivú bolesť kĺbov, ktorú spôsobuje skorbut. V siedmom paragrafe opisuje síran železnatý – zelenú skalicu, ktorá uvoľňuje upchané žily a čistí celé telo. Ak sa táto voda pije alebo využíva ako kúpeľ alebo sa prikladá ako obklad, tak lieči infekcie očí, ktorých pôvod mohol byť prakticky hocijaký. V nasledujúcich kapitolách, už ku vode pristupuje len z lekárskeho hľadiska a popisuje význam týchto kúpeľov, hlavne na dosiahnutie prirodzenej chemickej rovnováhy v tele. Ako príklad uvádza príčiny, ktoré túto rovnováhu v tele narúšajú – náhle zmeny počasia, striedanie nespavosti a ospalosti, vášeň, či smútok a hnev. Všimol si zaujímavú vec, že na rôznych ľudí pôsobia tieto kúpele rôzne. Napokon sa zmieňuje, že komu sa tieto kúpele neodporúčajú alebo zakazujú. Nakoniec asi preto, že v ňom Rudnícke kúpele zanechali dobrý dojem, zložil na ne krátku oslavnú báseň.