Stručné dejiny obce
Národ, ktorý si neváži svojich predkov a svoju históriu, nie je hoden ani súčasnosti. Najdôležitejšou časťou každej obce sú jej dejiny. Niekedy sú v nich zaujímavé, inokedy nejasné, ale i diskutabilné správy, ktoré hovoria o jej vývoji, o jej obyvateľstve, jej cirkevných, či svetských správcoch. Je samozrejme, že nie celý historický vývoj sa dá zmapovať, pretože niektoré svedectvá mohli byť zničené, a to buď úmyselne alebo zubom času. Iné svedectvá neboli zachytené archivármi, pretože ich nepovažovali za dôležité, z ich pohľadu. Dnes, by možno boli zaujímavé.
Písomné zmienky Rudníka sú doložené až od roku 1255, pretože predtým do Uhorska vtrhli Tatári a porazili slabšie Uhorské vojsko pri Mohi. Aj samotný kráľ Belo IV. sa zachránil len útekom na Dalmatské ostrovy. Uhorsko zachránila od totálnej skazy len správa, že v lete 1242 zomrel chán Agotai.
Dejiny Rudníka sú teda staršie, ako teraz oslavované výročie. Najstaršia písomná zmienka pochádza z roku 1255, vtedy pred kráľa Belu IV. predstúpil jasovský prepošt Albert a vyhlásil, že za tatárskeho vpádu im zhoreli všetky listiny. Požiadal kráľa, ktorý sa v tom čase zdržiaval, či skôr ukrýval v Turni, aby kláštoru novou listinou vrátil výsady a slobodu ich ľudí. Kráľ jeho žiadosti vyhovel.
V darovacej listine, vydanej Belom IV., sa na území prepošstva spomínajú aj populy de Rodnuk – ľudia z Rudníka. Keďže opátstvo vzniklo kvôli existujúcim obyvateľom (jasovský kláštor existoval ešte pred rokom 1171, ale po roku 1130, ako sa píše v ninivskom protokole) znamená to, že Rudník, ako dedina tu už existoval dávno predtým. Kočovní Maďari sa v tejto oblasti začali usádzať podstatne neskôr. Pôvodné obyvateľstvo Rudníka bolo slovanské (Slovieni), a tak je tomu až dodnes. Dedina Rudník sa nachádza pri potoku Rudník, od ktorého je odvodený aj jej názov. Pôvod treba hľadať v slove ruda. Ťažba železa sa v Rudníku rozvíjala už v dvanástom storočí. Neskoršie ťažobné techniky priniesli nemeckí kolonisti a získali ich ešte od Rimanov.
S dedinou Rudník je úzko spojený aj Myhluk. Ten sa nachádzal na brehoch sútoku riečky Rudník a Chmelník, nad Paňovským lesom.
V roku 1255 sa Myhluk uvádza ako Villa – dedina s obyvateľstvom. Zaujímavé je, že žiaden iný dokument Myhluk neuvádza ako Villu, ale ako časť majetku – Particula terrae. História zaznamenáva v lete 1487 spor, kde poddaní z Mokraniec a Veľkej Idy, surovo zabrali časť pozemku a lesa, a ktorí zobrali istému Rudníčanovi dva kone. Kráľ Matej, na základe vydaného dekrétu, vyslal splnomocnenca, ktorý mal spolu s vybraným členom konventu vypočuť všetky zainteresované osoby. Výsledkom bolo, že zlodeji z juhu, museli Rudníčanovi kone vrátiť. V tom čase sa uvádza, že Myhluk nemal žiadnych obyvateľov. Rudník, ležiaci tri kilometre od Jasova, teda v priamom susedstve opátstva, bol už od 13. storočia pod jeho vplyvom.
Porta, znamená v latinčine brána, cez ktorú mohol prejsť plne naložený voz. Uzatvárala sedliacky dvor, v ktorom bývalo aj viac rodín. Od porty sa odvádzala aj daň. Portálnu daň zaviedol Karol Róbert, v roku 1323 a jej výška sa stanovila na 18 denárov. Z roku 1427 sa po prvýkrát dozvedáme, aspoň približne, o počte obyvateľov Rudníka. Uvádza sa v tomto údaji 21 port – hospodárskych (skôr sedliackych) usadlostí. Pre porovnanie by sme mohli uviesť, že Poproč aj Nováčany mali vtedy 20 port. V období 14. až 15. storočia zanikajú staré dediny a vznikajú dediny nové, v období kolonizácie, ktorej prvou fázou bola vnútorná kolonizácia. Vtedy do dediny prichádzajú kolonisti, ktorí udržujú slovenskú väčšinu v dedine a prichádzajú pravdepodobne zo Spiša. V roku 1696 bolo v Rudníku 32 a v roku 1715 14 poddanských rodín. Portálne súpisy zo 16. storočia sú k dispozícii tri. V súpise z roku 1553 bolo v Rudníku 18 a pol porty, z roku 1564 už len 10 a pol porty. V súpise z roku 1570 klesol počet port na 8, ďalej sa spomína aj 22 želiarov a 3 porty boli neobývané. Slovač bola vždy vynaliezavá, a tak, aby nemuseli platiť veľké dane, cez jednu portu prechádzalo i viac rodín. Súviselo to s tým, že feudálne zemepanstvo, ktorým v tomto regióne bolo jasovské prepošstvo, vyberalo feudálny deviatok po jednej porte od gazdov i želiarov. V jasovskom urbáre z roku 1595 sa píše, že v Rudníku bolo 22 poddaných (coloni) 20 poddaných, ktorí mali polovičnú usadlosť a 4 usadlosti boli prázdne. V roku 1715 mal Rudník 14 domácnosti, z toho 12 želiarskych, v roku 1828 155 domov a 1162 obyvateľov.
Od nepamäti mali obyvatelia právo kupovať a predávať zem a dom. Vozili obilie a víno z juhu smerom na Smolník a späť brali rudu do mediarskych hutí v Zlatej Idke. Zásobovali hlinou hrnčiarov v Jasove, pracovali v hámroch v Medzeve a pálili uhlie.
Na prelome 13. a 14. storočia, v dobe, keď neúmerne vzrástla moc oligarchie, reprezentovanej Matúšom Čákom a v našej oblasti Omodejovcov, mestá verné kráľovi opevňovali sa hradmi, a to najčastejšie na skalách. Takýmto strážnym hradom bol aj hrad na Jasovskej skale, ktorý mal za úlohu chrániť priľahlé dediny, teda aj Rudník.
Po skončení tureckej hrozby, sa stal hrad nepotrebný a nepohodlný, a tak postupne zaniká.
O obyvateľoch z Rudníka nie je známe, že by sa niekedy búrili, či rebelovali (ale čo sa nedá potvrdiť, nedá sa ani vyvrátiť). Kráľ Matej, poslal v roku 1458 do tejto oblasti vojvodcu Blažeja, aby rozohnal Jiskrovcov. Blažejov syn za to dostal od kráľa okolité obce.
V roku 1786 nachádzame popis dediny Rudník v susedstve Jasovského opátstva, uvádzajú sa tu dobré kúpele (lexikon von ungarn).
V roku 1837 je Rudník opisovaný ako slovenská dedina na pol hodiny cesty od Jasova, obýva ju 1146 katolíkov, ktorí majú katolícku faru a kostol. Okrem toho sú spomínané malé kúpele (fénes elek magyar Orsnágnak). V roku 1860 je Rudník opisovaný ako dedina v abovskej župe – stolici, s 971 obyvateľmi, ktorí majú slovenskú národnosť. Rudník patrí pod rímsko - katolícku diecézu v Rožňave (dielo magyarorság Helyneftára). V tom istom diele z roku 1907 sa uvádza Rudník ako malá obec, ku ktorej patrí Konopnica, Močarisko, Réčanský mlyn, Rudnické kúpele Župa je abovsko turnianská, má 149 domov a 780 obyvateľov, ktorí sú Slováci a sú rímsko katolíckeho vyznania. Rozloha je 3960 katastrálnych holdov. V Rudníku je sídlo matriky, notársky úrad. Séria – súdna stolica, je v Košiciach. Okresný a daňový úrad je v Moldave, žandársky obvod v Šemši, pošta a telegraf v Jasove.
Do roku 1840 obyvatelia Rudníka museli pracovať na cirkevnom 5 dní a 1 deň na svojom. Vtedy si vymohli, aby to bolo naopak.
V roku 1848 bolo z ekonomicky aktívneho obyvateľstva až 70 % drevorubačov a uhliarov a len 30 % sa venovalo poľnohospodárstvu. I. svetová vojna priniesla koniec monarchie a koniec maďarizácie. Rudník bol oslobodený 9. januára 1918 československou armádou. Za vojny padlo 9 Rudníčanov. Pamätné tabule padlým v I. a II. svetovej vojne sú vytesané v mramorových doskách na stene pri vchode do kostola v Rudníku.
Na vzniku Československa sa pripravovali národovci na našom území, ale hlavne v zahraničí. Najväčším problémom bolo vytvorenie štátnej hranice na juhu s Maďarskom, kde sa doslova bojovalo o každú dedinu. Na staré hranice z Veľkej Moravy sa už nikto nepamätal a písomné záznamy, vzťahujúce sa k tomu obdobiu, z tejto oblasti dnes nie sú. Národnostná hranica bola značne premiešaná. Za obdobie prvej republiky, sa rozvíjalo poľnohospodárstvo. Obyvateľstvo našlo prácu, obrábalo odlesnené územie, časť obyvateľstva sa aj v tomto období venovala baníctvu. V dôsledku zníženia bonity pôdy, následnej neúrody a nepríjemných exekúcií, bol v rokoch 1926 – 1937 prirodzený dôsledok vysťahovalectva.
V roku 1938, po mníchovskej arbitráži, sa územie južného Slovenska pripojilo k Maďarsku. Toto pripojenie neprebehlo naraz, ale v niekoľkých fázach. Tak napríklad Rudník i Poproč ostali od novembra do marca nasledujúceho roku ešte na území Slovenského štátu, ale potom boli pripojené k Maďarsku. Tieto zimné mesiace sú zaujímavé aj preto, že len jediný raz sme v svojej histórii patrili do okresu Gelnica.
Medzi obyvateľmi obcí Rudník a Poproč vznikali mnohokrát nevinné žarty i šarvátky. V Rudníku sa hovorí, že dôvodom, prečo sme sa dostali do Maďarska bola lenivosť Popročanov, ktorým sa nechcelo chodiť cez hory do Gelnice. Lepšie im bolo zísť dole do Moldavy (nevieme presne, čo hovoria Popročania). Iná historka hovorí o tom, ako popročskí gazdovia, vítali maďarské vojsko a pri tejto príležitosti si zafarbili svoje kone na bielo (vraj obľúbená farba koni v Maďarsku). Počas vítania sa vraj spustil dážď.....
Svoj postoj k vojne prejavili Rudníčania aj vtedy, keď boli súčasťou Maďarska a až 40 % z nich odmietlo vstúpiť do armády, radšej sa zúčastnili SNP, kde mohli bojovať za Slovensko alebo obnovenie Československa. Podľa spomínania starších ľudí, pred skončením vojny, deň pred Vianocami sa konala v Rudníckych kúpeľoch veľká oslava. Partizáni vyhodili kúpele do vzduchu. Výbuch bol taký silný, že na starších budovách v obci popraskali steny a mnoho okien bolo vyrazených. Obyvatelia obce padlí v II. svetovej vojne, majú v kostole tiež pamätnú tabuľu. Slovensko bolo oslobodené Sovietskou armádou, ktorá v druhej svetovej vojne, po porážke Francúzka niesla ťarchu všetkých bojov na pevnine. Nebyť Sovietskej armády, neuskutočnilo by sa oslobodenie Rudníka.
